Zuzka ktorá milovala kone 4
Od admin
Písanie týchto článkov nie je pre mňa jednoduché. Popri riešení aktuálnych problémov sa prenášam k starým, poväčšine uzavretým príbehom. Aj keď dopadli v drvivej väčšine nad očakávanie dobre, tak sa nedokážem odosobniť od vtedajších pocitov. Navyše tieto príbehy prebiehajú i teraz, v tejto chvíli a ja možno nemám o nich ani tušenie. Keby som o nich aj vedel, tak väčšinou nemám možnosť zasiahnuť. Navyše musím riešiť akútne existenčné problémy, čo sa niekedy javí ako absolútne nemožné. Tak iba píšem a dúfam, že to aspoň v niekom prebudí silu riešiť svoju situáciu, alebo, čo by bolo najlepšie, nedostať sa do nej. Minule som skončil tým, ako Zuzka spáchala „samovraždu“, teda volala o pomoc. Pomôcť jej však nikto nedokázal, a tak sa o to pokúsili odborníci na psychiatrii. Takto o tom píše:
Na izbe som bola s mladou narkomankou, Z. Bola dva roky v jednom zariadení. Od pätnástich do sedemnástich, asi päťkrát zdrhla a rodina ju vždy vrátila späť. Rozprávala mi tak trochu, ako to tam funguje. Heroín ju už nelákal, teraz vsadila na tripy (LSD). V jednom stredisku jej predpísali Deprex, proti depresiám, ktoré si vymyslela. Študovať účinky liekov bolo jej najväčšie hobby. Zistila a potom aj odskúšala, že Deprex predlžuje tripové halucinácie. Párkrát sa už predávkovala. Rýchlo som sa udomácnila, so všetkými zoznámila a napodiv sa cítila dobre. Na psychiatrii sme všetci na jednej lodi. Či má niekto päťdesiat alebo pätnásť je vlastne jedno. Nikdy ma ani nenapadlo niekomu vykať. Viedla som dlhé rozhovory aj s iným narkomanom a s ďalším schizofrenikom M. Dostával haloperidy, čo je teda tiež pekný humus. Nechcel ich brať, ale bolo to márne. Roman mal ešte na začiatku chodiť na elektrošoky. Nesmie sa predtým piť, jesť ani fajčiť. Na to posledné sa im vykašlal a bol odhodlaný to spraviť vždy, keď bude treba. Keby veľmi chceli mohli ho donútiť, ale vykašlali sa na to. Bolo to trochu riskantné. M. zase hrabalo z trávy. Bral aj všeličo iné, aspoň myslím, ale tráva v ňom prebudila schizu. Nech to bolo ako chce, bol divný. Neskôr som sa na inej psychiatrii stretla s jeho babenkou, aj tá bola ujetá. Tiež mala niečo ako schizofréniu. Schizofrénií je celkovo desne veľa druhov, ale aj tak sa my zdá, že to doktori trochu preháňajú. Každý druhý človek na psychiatrii má schizu, nejakú. Celkom sa mi medzi týmito ľuďmi páčilo. Raz mal ísť v telke Vinetou a začali sme si zo seba robiť indiánov, rozdeľovali sme si úlohy. Pokiaľ neprišiel nejaký doktor a celé nám to nezatrhol. Správali sme sa ako blázni a mali šťastie, že sme neschytali inekciu alebo klietku. Ja osobne som sa na tom zabávala ešte viacej. Keď nám raz A.(kamoška, čo ju prišla navštíviť) predvádzala, ako chodil jeden jej nahúlený kamarát, tak som ju radšej stopla, aby si ju tu nenechali. Určite by zistili, že jej hrabe z trávy, našla by sa pre ňu aj niektorá schizofrénia a spravili by z nej nádejnú narkomanku. Celkom nezmyselne ma každý večer napchávali Nitrazepanom, z ktorého mi aj tak nič nebolo. Tak som si občas vypýtala Rohypnol a keď sa mi naozaj nechcelo spať išla som si o jedenástej pre druhý. Len tak, aby som nevyšla z cviku. V skutočnosti ma navykali na ešte horšie lieky. Tisercin, ktorý je aj pri niektorých narkomanoch účinný so mnou nerobil vôbec nič. Ráno, na obed, večer a na noc dva. Netušila som, že beriem silnú tabletku na spanie a ukľudnenie. Nevedela som akú silnú. Potom ma prekvapovali doktori, ktorí mi ledva – ledva predpísali jeden a pól na noc, s tým, že to už nie je možné, aby som nezaspala. Spánok mi aj tak nikdy nerobil problémy, ale čo tu budem trčať na sucho? Na sucho ma nikdy nenechali.
Z psychiatrie ju po čase pustili. Nedošiel som ešte na to, ako sa to určuje, kedy už človek môže odísť z psychiatrie a čo potom, no nie je to ani moja starosť. Nikto nemôže vedieť, čo sa skrýva v zákutiach takého mozgu, aký používala Zuza. Preto Vám chcem sprostredkovať takýmto spôsobom pohľad do jej vnútra. Písala to už v relatívnom poriadku a schuti sa smiala na tej samovražde.
Oslobodila som sa od nemocníc a psychiatrov a je mi fajn. Prvý týždeň som síce prežívala divné stavy strachu. Každé ráno som sa budila s tým, že som sa bála, čo budem robiť celý deň. Nakoniec som si svoje dni dokonale zaplnila a strach sa vyparil. Bola som spokojná a pomaly sa blížila k recidíve. Boli sme na reggae v menšom mestečku. Jeden náš kamarát chodil do jedného strediska na didaktiky a dostával kopu liekov. Chcel sa akože liečiť. Jeho liekmi sa živilo dosť ľudí. Bundu mal v jednej veľkej kope, na ktorú som si ľahla. Prišiel niekto od nás a vypýtal si tú jeho. Zobral si pár liekov a odišiel. Zobrala som si tiež.
Začal sa znova kolobeh závislosti. Samozrejme, že stará partia sa o nič pozitívne nepokúšala a Zuzka iných priateľov nemala. Tí starí, čo prosperovali, sa od nej samozrejme odvracali. (klepky – tabletky, naklepať- pohltať čo najviacej tabletiek a zapiť alkoholom).
Ha-ha, mám krízu. Vytiahla som W. z postele a vybrali sme sa do jedného strediska pre závislých. Chalani mali didaktiku, ja som sa musela najprv zahlásiť. Povedali mi, že mám prísť v pondelok. Nakoniec sa, ale našla nejaká psychologička a potom aj doktorka. Koľko berete, ako často bla-bla. Trochu som zaklamala, aby som sa dostala k väčšiemu počtu liekov, ktoré chcem. Nakoniec prišli tie podstatné otázky Codeiny alebo Diolany? Nitrazepany alebo Rohypnoly? Zobrala som tie, na ktoré sa nedopláca. Hneď po skončení didaktiky, prapodivnom rozprávaní, ktoré ti má akože pomôcť prestať fetovať, alebo niečo podobné, sa všetci nahrnú pred dvere psychiatrov. Ide to celkom rýchlo, za chvíľu si už môžeme porovnávať recepty a chystať sa na rýchlu cestu do najbližšej lekárne. Človek tu zoženie aké tabletky ho len napadnú. Niečo môže vymeniť, niečo predať a iné kúpiť. Ak to náhodou niekto aj myslí s liečením vážne, za moment zabudne prečo sem vôbec išiel a ide sa naklepať a potom sfetovať. Iba lieky z toho strediska mi nestačili, išla som teda aj za mojou obvodnou doktorkou a ona mi tiež niečo predpísala. Nebola síce taká štedrá, ale celkovo mi to stačilo. K svojim tabletkám som prirátala zásobu W. a M. a mala som po problémoch. Klepky, alkohol, štof. Cez M. som objavila pár Petržálskych dealerov. Rodičia už boli, ale vytrénovaní a stačilo, keď som raz prišla domov nafetovaná. Tak som im tvrdila, že chodíme s W. do toho strediska.. Po tuším desiatich didaktikách pôjdeme na detox a potom na liečenie. Na didaktike som bola všehovšudy raz. Nepamätám si, čo sa presne dialo, ani ako dlho, ale nakoniec nastal menší skrat.
Takéto excesy nemôžu dopadnúť inak, ako že človek už totálne osprostie. Také kvantá tabletiek, ktoré majú podobné účinky ako drogy, dať sopliakom, ktorí sú od nich závislí… Chápal by som, keby to dali ich rodičom a až tí by ich dávali svojim deťom a pokúšali by sa ich takto z niečoho dostať. Keď s takýmto postupom nesúhlasím, tak mi je vysvetlené, že to sa volá substitučná liečba a ja tomu nerozumiem. Toto sa vraj pomáha znížiť počet závislých. Môže to byť aj pravda, lebo u Zuzy a nielen u nej sa to takmer podarilo. Bezmála zomrela! Bolo by o závisláčku menej!
Takže pokračovanie substitučnej terapie:
Celý deň som bola z W. a s nejakými ľudmi z Ružinova. Pojedla som veľa tabletiek, zapila to chlastom a W. nakoniec zohnal Extázu, ktorá mi už ale nič nespravila. Večer sme išli do jedného podniku, lebo v našom nás už mali plné zuby. Išli sme si niečo kúpiť. Povedala som W. nech mi vezme kofolu s rumom a išla som si na záchod podrezať žily. Bola som už dosť mimo ani si presne nepamätám, ako som to spravila. Bolo to pár minút. Pre každé zápästie pár rán a išla som von. Zobrala som pohár a začala piť. Zuzana tečie ti krv. Kvapkala z pohára. Za chvíľu pribehla nejaká pani, že na záchode je kaluž krvi, bola som tam naozaj chvíľku. Potom si to už veľmi nepamätám. W. mi vyhrnul rukávy, pokúšal sa zastaviť krvácanie a hlavne ma čo najrýchlejšie dopraviť do nemocnice. Tá ružinovská je pár zástavok električkou. Všade som za sebou nechala trochu krvi. Bola som úplne sklepaná a mŕtva. Neviem o čom sa tak strašne dlho bavili doktori, ale párkrát som skoro zaspala. Stále ma budili. W. sa ma pýtal prečo(!?) a ja som len plakala. Nakoniec mi to konečne zošili. Samozrejme bez lokálneho umŕtvenia, lebo slečna pila alkohol. Pamätám si, že keď ma odvádzali do sanitky pred vchodom stálo pár fetujúcich kamarátov. Usmiala som sa na nich a zavreli sa za mnou dvere sanitky. Smer – psychiatria!
Znova tá istá psychiatria. Substitučné tabletky, tie zo strediska, nahradili nesubstitučné, teda „od základu iná terapia“. Tiež patrili do kategórie oblbovákov, no mali Zuze pomôcť. Tak veľmi vtedy potrebovala zdravý sedliacky rozum, no tabletky na rozum neboli na sklade.
Tentokrát tam nebolo toľko mladých, ale bolo dobre. Stretla som P. – ktorému tráva spôsobila schizofréniu. Bral Risperdal a nebol na psychoške prvý krát. Navštívil zo dvakrát detskú psychiatriu potom, čo chytil nejaký záchvat. Poležal si aj v klietke inak bol v pohode. Kedysi šľapal aj na heroíne, ale nijak špeciálne ho neoslovil. Tráva mu robila väčšie problémy než celý heroín a aj tak s ňou nevedel prestať. Ale chcel. Potom som sa zoznámila s M.- starý šialenec. Povedzme, že desať rokov bol na štofe a na piku(pervitín), ktoré aj sám varil. Tvrdil mi, že amfetamíny zvláda, opiáty nie, ale amfetamíny áno. A vôbec závislosť na heroíne by sa mala liečiť húlením. Dalo sa s ním dobre pokecať. Ďalším šialencom bol I. Odchytili ho na ulici, keď sa ožral a presviedčal ľudí, že on je Boh. Jedného pánka zhodil na zem chytil pod golier a spýtal sa ho „Videl si už Boha? Práve sa mu pozeráš do tváre“. Rozprával sa zo stromami a mal skvelé názory. Bohužiaľ, príliš veľa vecí rozprával aj doktorom a tak mu naparili elektrošoky. Bránil sa, ale nakoniec oni dosiahli svoje. Stretla som aj K. Bola úplne zničená. Samozrejme, že začala fetovať a išlo to s ňou rýchlo z kopca. Bola vychudnutá a chorá, telesne aj duševne. Zdalo sa mi, že sme sa nevideli roky a pritom to boli dva alebo tri mesiace. Chvíľu sa na psychoške ohrial aj R. – feťák z Petržalky. Bolo na ňom vidno na kilometre, že ani náhodou nechce prestať fetovať. Dokázal o tom rozprávať hodiny, mne z toho bolo zle.
Narkoman zničí nielen seba, ale aj svoju rodinu. Rodičia sa stanú štatistami pozorujúcimi, ako ich dieťa umiera. Nie je to príliš krutý trest za prípadné výchovné prešľapy, ktoré aj tak neboli úmyselné?
Rodičia boli z môjho počinu zničení. Mama sa na mňa pozerala vyplašeným pohľadom a iba vtedy som si uvedomila, čo sa vlastne stalo. W. sa strašne zmenil, vôbec nefetoval techo. Hovoril, že svoje si odfetoval a tým to pre neho končilo. Akoby ožíval, viacej rozprával a nie len o fete. Stával sa z neho iný človek. Všimla si to aj moja matka. Už dávno sa zmierili s tým, že sme spolu a že to nie je nič prechodné. Tým viac bola rada, že W. nie je len vymetený feťák. Opäť to bolo to obdobie úsmevov, všemožných návštev, sľubov a plánov. S W. sme sa chceli zobrať, často sme o tom hovorili, robili si z toho srandu a trochu to aj mysleli vážne.
W. sa zľakol Zuzinej samovraždy. Asi mu došlo, že nejdú správnym smerom a že drogy ich môžu nenávratne rozdeliť, že Zuze sa to nakoniec podarí – zniesť sa zo sveta. Nechápal prečo. Možno všetci tí škriatkovia zo substitučných i nesubstitučných tabletiek a tiež z jej drog jej naraz toto nahučali do gebule.
Zuzu aj tentokrát prepustili z psychiatrie a predpísali tabletky a tiež chodila i na substitučné terapie do centra, kde dostávala ďalšie tabletky….. Bola to otázka krátkej doby, kedy je prestanú stačiť konské dávky tabletiek a začne znova s fetom.
Raz takto išli na svoj starý flek do kameňolomu, kde v ríši oblakov a vtákov sa cítili voľní. Sami sa cítili ako vtáci a keď jedna z dievčat zahodila z krku šál, tak vták W. ho išiel chytať. Bol to feťácky príbeh o Ikarovi, ktorého tiež zradili krídla. Žiadny Daidalos nebol poruke, aby ich poučil. Aj tak by ho asi neposlúchli!
W. tam ležal divne skrútený. Nechceli sme ním hýbať. Nevedela som, čo mám robiť. S. utekal pre pomoc. Mysleli sme si, že má niečo zlomené, ale vlastne sme nevedeli vôbec nič, ale bola som z toho vydesená. Ako je toto možné? Divne chrčal a bol v bezvedomí. Dosť dlho trvalo pokiaľ prišla sanitka, ale na to, kde sme boli to bolo tak akurát. To už bol niekde úplne inde. Vtedy som o neho prišla. Zobrali mi ho, pobehujúci žltí záchranári a ich žltá sanitka. Plakala som a nevedela, prečo vlastne. Čo mu je, čo sa mu stalo. Bolo to zlé, naozaj zlé, ale určite som nemyslela na to, že umrie. Len sa mi vôbec nepáčilo, čo sa stalo, že ho odvážajú preč a ja nič neviem. Vôbec nič.
Na ďalší deň som za ním prišla nafetovaná. Na tretí deň som sa predávkovala.
Stretla som R. po ceste do záložne. Nafetovali sme sa, požrali nejaké Nitráky. Potom sa do toho neviem ako dostal môj otec. R. mu nakecal, že niekomu dlžím peniaze, otec nás vozil po všetkých petržálskzch dealeroch. Vždy na schodoch sme sa našlehli, zajedli to Nitrákmi a tak dokola. Nepamätám si skoro nič. Prišla som domov, odpadla a mal byť koniec, ale nebol. Dýcham a tak sa záchranári pre mňa neunúvajú. Prebrala som sa do strašnej krízy. Horelo mi celé telo, nemohla som sa ani pohnúť. Kričala som, nasypali do mňa tabletky a spala som ďalej. Druhýkrát som ich už nebudila. Odplazila som sa k tabletkám a šupla ich do seba. Bola som ako ochrnutá a bolelo ma úplne všetko a desne. Odviezli ma do úplne inej liečebne mimo Bratislavy. Na cestu si veľmi nespomínam. Viem, že sme sa rozprávali s primárom ženského oddelenia a asi som aj súhlasila s liečbou. Čo iné mi aj ostávalo. Dali mi infúziu a mohla som spať ďalej. Na prvé dva dni si veľmi nespomínam. Vraj sa mi všetci vyhýbali, potulovala som sa v nemocničnej košeli, pýtala si cigarety, sťažovala sa na kĺby, ledva som chodila a pýtala som sa kedy ide vlak do Bratislavy.
V tej liečebni chovali kone. K týmto zvieratám mala Zuzka vždy veľmi blízko. Nielen ku koňom, ale i ku všetkým zvieratám. Narkomani všeobecne milujú zvieratá, hlavne kone a psov. Keď už ľudia nechcú mať s nimi nič spoločné, tak pes im rád olíže ruku a pritúli sa k nim.
Primár ma zastavil na chodbe aj so S. – psychologičkou. Dobre, budete chodiť na kone, ale musíme sa porozprávať, choďte s pani psychologičkou. Čo sa stalo? Netušila som. Zomrel, váš priateľ zomrel. Včera, zomrel. Áno, treba plakať, v takýchto situáciách treba plakať. Nemôžete rozmýšľať, nemôžte to prijať, nedá sa to pochopiť a nemôžete tomu rozumieť. Plač je jediná vec, ktorá zostáva. No a ešte to musíte povedať všetkým spolupacientkám. Nikto nevie ako sa má tváriť. Malo by to viacej bolieť, hovorila som si malo by to viacej bolieť. Pri koňoch ešte v ten istý deň, pár hodín potom som na to aj zabudla. Je to také neskutočné, že váš rozum to odmieta prijať. To neexistuje, to sa nemohlo stať. Je mi jasné, že si to asi zo srandy nevymysleli, ale aj tomu by som bola schopná skôr uveriť ako tomu, že je to pravda. Ako zomrel? Padol zo skaly na hlavu. Inak to neviem povedať a dokonca som sa na tom začala smiať. Mám ísť na pohreb a mám zohnať tovar. Chvíľami som bola niekde úplne inde s W. a potom som opäť skočila do reality k cigarete a babám, s ktorými som kecala. Potrebovala som byť sama a potrebovala som byť s niekym. Stále boli okolo ľudia a tak som sa naozaj vyplakala a precítila si bolesť, ktorá ma prišla navštíviť, len v sprche. Sadla som si na zem a nechala po sebe stekať vodu, trieskala som do steny a mohla aj nahlas plakať, nadávať a opakovať si, že ho milujem. Keby náhodou niekto vošiel, okamžite by som s tým prestala, ale nestalo sa to. Zomrel, stala sa najnepochopiteľnejšia vec na svete. Ja som mala zomrieť, ak mal niekto z nás dvoch zomrieť, tak som to mala byť ja. Tá blbá šatka. Kto ju to chcel? Prečo?
Rodičia Zuzku zobrali z liečebne na priepustku. Mala ísť na poslednú rozlúčku so svojim milovaným W.
Čierny deň, čierne šaty, topánky a ticho. Objavila sa matka s kvetmi a utekala ma objať. Nenávidela som ju, nenávidela som celý svet. Začala som sa cítiť ako pokazený robot, nekonečné slzy a pohľad z iného sveta. Usmiala som sa na kamarátov pri bráne. Vedela som, že rodičia chcú aby som bola iba s nimi, narkomanka, ale keby som chcela nezabránili by, aby som sa išla s nimi porozprávať. Na čo? O čom? Kráčame ďalej, vnímam len mamu hneď vedľa mňa. Je dobrá, ale ja myslím len na to, že má rada len mňa, ale nie W. Je tu, lebo sa o mňa bojí a nič viac. Divný pocit, divný deň. Vidím len ľudí, ktorí prídu celkom ku mne. Začula som hudbu, Nohavica. Vošli sme do obradnej siene. Truhla je asi tá najhoršia vec na svete. Chvíľu od nej nemôžem odtrhnúť pohľad. Bože, neverím. Asi to bude pravda, asi je naozaj mŕtvy. Myšlienky mi utekali a nedôverčivo som si obzerala truhlu ovešanú kvetmi. Aj tú som nenávidela. Skončilo to a všetci sme vstali. Truhla sa odnášala na miesto posledného odpočinku. To už som bola celkom slabá, čudovala som sa, že viem chodiť. Konečne som prestala o hocičom rozmýšlať a len som ďalej plakala. Kríž bol skoro tak neskutočný ako truhla. Jeho meno a dva dátumy. Vykričal mi to rovno do ksichtu a nútil ma konečne tomu uveriť. Celé to vlastne prešlo príliš rýchlo. Doma prichádza na rad fáza dva, zohnať tovar. Nepustia ma von. Po Petržalke sa nebudeš flákať. Vlastne mi to je jedno. Ideme sa najesť do Rusoviec, začíname sa rozprávať. Po ceste sme sa zastavili a môžem sa s N. vyrozprávať. Poviem jej, že som naozaj chcela zohnať tovar a ako je to pekne šibnuté. Idem na W. pohreb a za chvíľu ma už trápi štof. Som naspäť v liečebni. Ako sen, malý výlet do Bratislavy. Dostanem dobrú tabletku na ukľudnenie, lebo sa celá chvejem a nejde to zastaviť. Cigaretka a divný úsmev. Neverím, stalo sa to, ale keď si to nepripustím… Tak čo? Neviem, ale nemôžem si pomôcť. Popieram to a pritom cítim ako hrozne mi chýba. Moja láska.
Drogy a láska sa neznášajú. Väčšina ľudí je presvedčená, že opilec, či feťák nie je schopný lásky. Ja viem, že áno. Niekedy takáto láska môže byť aj zvrátená, niekedy aj ozajstná a niekedy je to viacej obchodné partnerstvo. Zuzka prežila lásku deštruktínvu. Bola to však láska až po hrob v pravom význame toho slova.
O smrti som veľa rozmýšľala, väčšinou o vlastnej. To, že W. zomrel nezapadalo do žiadneho plánu alebo predstavy. Neviem, ako sa s tým dá vyrovnať. Zomrel, keď mal dvadsať rokov, keď sa do neho vracalo svetlo. Ja som ešte stále fetovala a ja som chcela umrieť. V listoch mi ľudia písali, že mu hodili do hrobu nejakú gangju a semienka, nech nás tam už čaká s malým políčkom a plnou fajkou. Doboha – je mŕtvy. Zabudnem na neho, alebo umriem?! Takého človeka nestretnem nikdy. Nikto ma nebude mať tak rád. Sralo ma aj to, ako si ten debilný život kráča ďalej. Rozprávam sa s ľuďmi, smejem sa. Všetko si ide ďalej, len niekto už nedýcha, hnije kdesi v zemi a sme mu všetci ukradnutí. Nie je to žiadna blbá hra, žiadna z mojich ujetých predstáv. Je to realita. Neutečieš pred snami, spomienkami, myšlienkami a slovami. Videla si truhlu aj kríž. Všetci plakali a on tam nebol. Už nikdy. Musela som si to opakovať, písať si jeho meno a tie dva prekliate dátumy. Je to tak, je mŕtvy. Chvíľami som cítila, že je so mnou. Prijala by som hocakú naučenú predstavu o mŕtvych, nech sa nemusím trápiť s tým ako to vlastne je. Smola, žiadnu nemám. Táto naša bezduchá kultúra nás necháva napospas vlastným zmäteným myšlienkam a otŕča nám priblblé frázy o vyrovnanosti, nevyhnutnosti a sile ducha. Musíš žiť, bojovať, stalo sa. Psychologické oblbováky, lieky a vedecké zdôvodnenia. Prázdne slová a žiadna viera. Ostaneš celkom sám! Nepripúšťam, že niekto môže vedieť ako sa cítim! Ja to vlastne tiež neviem, ale to je druhá vec. Horšie to môžu mať už len jeho rodičia. Vláčiť sa do nejakej je….j práce, počúvať možno aj úprimné slová ľútosti a potom sa vždy vrátiť do bytu, v ktorom pred pár dňami dýchal, chodil a rozprával. Hľadáš pomoc, záchranu, niečo, čo ťa konečne upokojí, zastaví slzy a podobne. A nič! Kde nič, tu nič. Už nech to bolo ako bolo človek sa musí vyplakať, to je jasné. Treba aj spomínať a nakoniec sa snažiť myslieť na to dobré, alebo čo. Nestačí to! Všetkými desiatimi by som brala nejakú priblblú tradíciu. Zavrú ťa niekde a navlečú do čierneho alebo bieleho. Toľko a toľko dní budeš plakať! Možno je to trochu pokrytecké, akože odbijeme si to, že si umrel a nikto nám nemôže nič vyčítať. To však môže napadnúť len ľudí, čo už ničomu neveria a ani nevedia, čo to je niekoho mať úprimne rád. Milióny teórií o živote a smrti. Kto som, čo som, aká som. Kde je on, čo to vlastne znamená umrieť. No a chaos! Pravda je taká, že nič mi ani trochu nepomáhalo sa v sebe vyznať. Otvorili sa všemožné dvere a okná, v hlave aj duši mám jeden obrovský prievan. Všetko poletuje vzduchom, chvíľu som nasratá, nešťastná, ale najčastejšie vôbec neviem, čo sa deje. Môžem sa tváriť, že to nevidím, ale zavýjanie toho vetra počuť stále. Bolí to, stalo sa niečo zlé. Stalo sa niečo, čo sa nedá vrátiť späť. Inak všetko normálne pokračovalo. Mohla by som dlho písať o tom, čo mi prebiehalo hlavou, ale je to už trochu zbytočné a hlavne to nič nemení na tom, čo sa dialo potom.
Tak čo, je toto úprimný cit? Sú feťáci iba bezcitné beštie a monštrá? Neviete? Ich city zabili drogy? Zuzku poznám a dokonca veľmi dobre, no jej W. som nikdy nepoznal. Suché fakty o ňom by ho vykreslili ako typický odpad, ktorý pán Darwin vykreslil vo svojej teórii. Objektívne vzaté, bola by to z veľkej časti aj pravda, podľa jeho dovtedajšieho pôsobenia. Jeho misia však bola prerušená a preto nevieme, ako by pokračovala. Tento Zuzkin výtvor, ktorý čítate, som poznal skoro naspamäť, lebo od toho voľakedy závisela jej budúcnosť. Dokonca jej život, alebo smrť. Ja som sa vtedy podujal nájsť jej z tohto východisko. Ona mi, ako prvému človeku, týmito riadkami, ktoré čítate, predstavila seba v úplnej nahote, nič neskrývala a nepredstierala. Uplynulo niekoľko rokov odvtedy, ako tento príbeh vznikal, už nie je pre mňa aktuálny. Tak prečo teraz, po rokoch, znova zatláčam slzy naspäť do očí a musím sa chodiť k Ľudke postískať? A ona nevie, čo mi je! Je to preto, že spomínam na Zuzku a jedného neznámeho feťáka, ktorý sa stal odpadom Darwinovej teórie?
W. – nerob si tam hore tie políčka, nenapchávaj fajky, možno dostaneš druhú šancu! Ja ju prajem všetkým.
Vladimír Schwandtner
