Zuzka ktorá milovala kone

Podľa vyjadrení Ľudky, mojej ženy, som typický príklad človeka, ktorý sa pribúdajúcimi rokmi stále viac stáva dieťaťom. Hocikedy mi pri rôznych príležitostiach dokonca hovorí, že som ešte horší, ako malé decko a kedy konečne dostanem ten rozum, ktorý by mal byť adekvátny môjmu veku. Našťastie mi toto nehrozí. Ťažko budem starší seriózny a kultivovaný pánko. Som dokonca hrdý na to, že som taký mladý, aj keď som už v riadne zrelom veku.

Neďaleko nás je taký ústav pre mentálne postihnutých. Môj syn si tam odkrúcal civilku. Hneď v prvý deň civilky došiel domov v katastrofálnom stave. Vyrastal od 10 rokov medzi narkomanmi, spával s nimi v jednej izbe, dostal riadne školenia, no to čo videl v tom ústave, teda chlapov v zrelom veku, ktorí sa nedokázali o seba postarať ani v elementárnych veciach, ním otriaslo. Bol ochotný dať sa zatvoriť za porušenie zákonov o civilnej službe, no viacej do toho domu hrôzy nevkročiť.

Dnes už má dávno po civilke a chodí tam často a rád. „Tato, idem za chalanmi“ – hovorí . Oni jemu hovoria pán vychovávateľ. Už to nie sú ľudské trosky, ktoré u neho spôsobia depresiu. Sú to chalani, chalaniská, ktorí vedia ručne narezať  kopy dreva, pomáhať na stavbe, čo neobabrávajú, nepodvádzajú, majú čistú dušu, sú úprimní. Niektorí dokonca vedia veci, ktoré len tak ľahko hocikto nevie. Jeden chalan (cca 40 ročný) rozumie reči psov. „Vieš tato, donesú mu zúrivého psíka , on mu niečo mumle a pes je ako baránok, chodia tam i z chovných staníc po radu“.

Také isté sú aj deti – úprimné, s čistou dušou, neraz múdre svojou detskou logikou a vedia robiť veci, čo len tak ľahko niekto iný nevie… . Takýto niekedy bol každý z nás, no potom z toho vyrástol, vytriezvel… Prečo sa teda moja Ľudka čuduje, že ja si chcem čo najdlhšie túto číru múdrosť, úprimnosť a zázračné, ničím nezaťažené schopnosti udržať!?

Preto odmietam dogmy, zaručene správne, no často nefungujúce postupy. Radšej riešim problémy na najnižšej, najjednoduchšej úrovni a sám si vytváram názor. Tak, ako to robia detičky. Preto si s nimi tak dobre rozumiem.

Keď k nám príde nové dieťa, tak rodičia, ktorí ho privezú, sú obyčajne v predinfarktovom stave. Na jednej strane sa boja o život svojho – často aj jediného dieťatka. Na druhej strane by ho najradšej zabili oni vlastnými rukami, lebo ich sklamalo, okradlo, uvrhlo na ich rodinu hanbu. V takomto stave sa ťažko dá z ich strany nájsť nejaké riešenie. Mám ho teda navrhnúť ja, ale aj zrealizovať. Stavy rodičov si viete predstaviť, no ešte v horšom stave sú deti. Určite nie sú na vrchole inteligencie, či v počiatočných fázach geniality. Sú vyšumené, arogantné, niekedy agresívne, inokedy apatické. Je však treba dohodnúť sa s nimi, zaujať ich, namlsať na lepší život, či vôbec na nejaký život.

Bože, ako som Ti vtedy vďačný za môj detský rozum, za schopnosť uvažovať na najnižšej úrovni, za moje puberťácke nápady a drísty, ktoré mi Ľudka tak vyčíta. Koľko už zachránili životov a existecií moje tajné zbrane, ktoré mám ukryté v počítači pod zložkou SOMARINY. Ako veľmi sa mi hodia moje špeciálne vedomosti z oblasti feťáckeho a opileckého slengu, z oblasti sveta celebrít a iných trotlov. Zatiaľ sme si vždy s každým padli do oka, aj keď padali všelijaké slová. Pomaly som uplatňoval svoju prevahu a vždy v záujme „protivníka“. Ak sa táto fáza podarí, už sa podarí všetko. Už sme partia, dvaja rovnakí somári, čo sa dali na márnosť, no jeden z nich už vie, ako z toho von. Niekedy som ten sprostejší ja, lebo môj slabší partner potrebuje mať pocit, že nie je ten najslabší a najneschopnejší, čo narobil najviacej chýb.

Moje argumenty, že ja som pil dvadsať rokov a on fetuje iba tri, sú nakoniec aj pravdivými faktami. Vtedy je to však balzam. Mne to určite neublíži a im to veľmi pomôže, s radosťou budem ten sprostejší!

Raz k nám priviezli Zuzku. Vystúpila s maminou pomocou z auta, nasadila si barly a začala nemotorne a neisto zostupovať po betónovej šikmine do suterénu, kde mám svoju „šmitňu!“ Bola vcelku nedbalo oblečená, na hlave dredy, noha v sadre. Bola štyri dni po samovražde a viezli ju rovno z nemocnice z Antolskej. Neboli ani doma, nech im nezdrhne, či niečo si nešľahne. Alebo sa………

Zuzka si sadla spustila ruky s barlami a tak sedela, nič nechcela, nič nekomentovala, keď si rodičia navzájom skákali do reči, ako popisovali Zuzine výčiny. Niekedy sa zase jeden druhého núkali nech povie on toto hrozné, lebo ten druhý to nevládze vysloviť – tú hrôzu. Bál som sa, že Zuzka nebude vôbec nič komentovať, lebo to by bolo veľmi zle. Taký človek už rezignoval, nechce už nič, len zomrieť, je jedno ako – no zomrieť! Mali sme tu už také!

Tak aj bolo! Zuzka nielen že nič nepovedala, no ani sa nepohla. Je nenormálne, ak niekto dlhú dobu ani trochu nezmení polohu. Tomuto stavu ja hovorím psychická smrť. Človeka nič neprinúti reagovať. Môžete kričať, biť ho, prosiť… NIČ! Je mŕtvy, jeho telo síce žije, srdce mu bije, dýcha, no myseľ, vôľa a duša už majú spakované kufre k odchodu. Je to veľmi ťažký stav a keby som mal ten zdravý rozum, ako mi to Ľudka hovorí, nikdy by som sa do takéhoto prípadu neangažoval.

Lenže…!!!

Vyzerá to s ňou tragicky, no keď to Zuzka prežije, tak premena bude dokonalá. Zo žaby bude princezná, z Popolušky krásavica. No dokážem ja – elektrikár vlastne oživovať mŕtvych? Veľakrát som takto stál jednou nohou v base! Mám však predsa k dispozícii tú databázu múdrostí, jednoduché detské uvažovanie a postupy, riešenia problémov na najnižšej úrovni. Na najvyššej úrovni je tento problém neriešiteľný, to im povedali už v nemocnici a dali im Zuzu domov.

Je pravda, že taký veľký problém som nevedel vyriešiť ani ja. Nesúhlasil som však s tým, že problém je – ako taký – neriešiteľný. Klasickými metódami nie, no detský rozumček a logika na najnižšej úrovni ho však vie riešiť. Keď som sa pozrel na tú osprostenú, bez pohybu sediacu, strapatú, zanedbanú, špinavú a smradľavú Zuzu so sadrou na nohe, tak ma okamžite napadlo pár vecí, čo by som mohol pre ňu urobiť. A napadali mi stále nové možnosti. Zuza potrebovala okamžité zmeny, ktoré by jej situáciu ihneď a do veľkej miery zlepšili.
Najľahšie zmeny s najväčším efektom sú zmeny zovňajšku. Toto predsa nie je pre mňa žiadny problém urobiť ich! Z toho vyplýva, že ten problém so Zuzou nie je neriešiteľný! Už viem, ako ho mám aspoň začať riešiť, určite sa to podarí a ak ho vyriešim zatiaľ iba na jedno promile, tak už stratí ten strašný atribút neriešiteľnosti.

Som možno ako malé decko, podľa Ľudky, no ako každé iné – geniálne decko!

Zuzkini rodičia odišli, tuším zmierení so Zuzkinou smrťou. Ona nereagovala na ich odchod ničím, stále ten pohľad, strnulosť a rezignácia.  Odviedol som ju do kúpeľne a ostrihal jej tie dredy, ktoré boli také zavoskované, že iné východisko neprichádzalo do úvahy. Na sadru som jej navliekol vrecko, také do odpadkového koša a hore zaviazal. Vyzliekol som jej tie hnusné handry a nacpal ich do druhého takého vrecka. Neskoršie putovali do kontajnera. Nejako som ju dostal do vane, kde už bola príjemne teplá voda s penou. Nechcem robiť antireklamu zázračným čistiacim prostriedkom, no na Zuzu sa spočiatku nechytalo nič. Nakoniec však celkový efekt, keď som Zuzku obliekol, bol nad očakávanie dobrý. Uložil som ju do postele s čerstvo povlečenými perinami a ZUZA ZASPALA.

Bolo to veľké víťazstvo! Zuzka bola po dlhej dobe čistučká, voňavá a spala v ozajstnej posteli. Nebolo možné, aby ju taký spontánny, zdravý spánok neposilnil. V druhej etape som musel presvedčiť špinu, ktorá sa usadila na bočných stenách vane, nech tiež ide tam, kam patrí.

Nedá sa v jednom článku napísať celý tento príbeh, tak budem pokračovať  nabudúce.

Vladimír Schwandtner

[contact-form 2 „formulár2“]